Nočná mora

 

 

Som len kúsok zdrapu z listu

roztrhanej knihy medzi smeťami,

som zaživa zahrabaná

neplniacimi sa nádejami.

 

Som zrnko prachu vtlačené

hlaboko pod čiernu zem,

darmo kričím, volám:

"Poďte niekto sem!"

 

Nikto ma nepočuje,

lebo každý má svoje starosti.

Nikto ma nevytiahne z tej špiny,

dobrým slovom nepohostí.

 

Srdce mi až do hĺbky

zamrelo bôľom a odporom.

Som úplne zabudnutý

suchý list pod stromom.

 

Nikto ma už nezodvihne,

a nezaloží do svojho herbára.

Nikto. Lebo tu stonám

a nariekam "iba" ja.

 

Už niet taký teplý lúč,

ktorý by znovu zohrial moje srdce.

Viem, sú to slová pálčivé

a veľmi horúce,

 

z každého ale vanie chlad

z tých najstudenších miest.

Srdce pomaly vyhasína,

ťú ťažobu neviem viacej zniesť.

 

BOLÍ! Veľmi bolí srdce

pod tou hŕbou kameňov,

a ja neviem, ako sa dívať,

ako myslieť hlavou strápenou.

 

Položím ju na koberec machu,

a zabudnem na celý svet.

Veď v ňom už pre mňa vôbec,

ale vôbec miesta niet!

 

Čo teda robiť?

Zmieriť sa s Osudom?

Či radšej tíško usnúť,

v tom spánku mŕtvo studenom?...

 

NIE!!! Na spánok je

ešte času dosť!

Nebudem tu ležať,

ako obhryzená kosť!

 

Skúsim ešte raz zdvihnúť hlavu

a Slnku nastaviť tvár,

nech aj ja aspoň niečo

z jeho lúčov mám.