Srdce

Sedím v parku na lavičke a dlani stískam srdce prelomené vo dvoje. Áno. Je to moje srdce.

Je zrazu nepotrebné a ja, ja neviem, čo s ním. Zavesiť si ho na krk ako talizman, alebo pripnúť k šatám ako boľavú spomienku? Som bezradná.

   Prisadol si ku mne a zvedavo na mňa hľadí. Z tváre sa mu odráža nádherný deň.

Mňa sa dnes nedotkol aj napriek všetkým zákonitostiam ani jediný hrejivý lúč. To zlomené srdce vytvorilo nepreniknuteľný pancier.

   "Aký je dnes nádherný deň," ozval sa po chvíli, nespúšťajúc zo mňa zrak.

   "Áno, je." odpovedám, ale nemám chuť sa s nikým rozprávať. Rozmýšľam, či sa zodvihnúť a odísť, aby nik nenarušil pohrebné ticho umierajúceho srdca, alebo sedieť ďalej a nevšímať si nič a nikoho. Sedieť bez pohnutia ako socha, meravo hľadieť do dlaní a v duchu spievať žalmy.

   Zmľkol. Asi pochopil tú posvätnosť ticha, hoci v očiach sa mu zračí nechápavosť. Jeho tvár už nežiari ako pred chvíľou.

   Srdce v dlaniach ma začína chladiť. Ten chlad  prechádza celým telom a ostro sa vrezáva do kostí. Začínam pociťovať celú jeho váhu. Už mám ruky celkom skrehnuté. Roztvorím dlane a podávam mu zlomené srdce.

   Prekvapene, no starostlivo a opatrne ho berie do svojich rúk. Už sa neusmieva. Je vážny. Veľmi  vážny. Jeho čelo zbrázdilo nekonečné množstvo vrások. Ja mám zrazu výčitky svedomia, že som niekomu pokazila deň a svoje srdce nevložila do správnych rúk.

   Pozerá na srdce ako na ranené vtáča.

   "Čo už s ním?" moja otázka preťala ticho a zanikla v ťažobe mlčania.

   "Kto už môže také polámané a studené srdce potrebovať?" Bez neho je lepšie. Človek síce nie je veselý, ale neťaží ho ani smútok. Je len prázdny a ľahostajný, tak, ako teraz ja.

   A predsa sa bojím stratiť svoje srdce. Veď je moje. Aj keď zlomené, ale ešte stále je moje. Len neviem, čo s ním.

   Priložil si ho k perám a zľahka naň dýchol...

   Nič.

   "Je mŕtvo studené" a zabudol dodať, že aj ja.

   Mlčal a upreto hľadel na srdce, akoby ani on nevedel, čo si s ním počať. Prikladal obe polovice spolu, aby jedna časť zapadala do druhej ako skladačka.

   ´Veď on sa s ním len hrá!´ Zase niekto, kto sa hrá s mojim srdcom. To nie! Moje srdce predsa nie je na hranie!!! Aj keď sa teraz podobá detskej skladačke, nechcem mať z neho viacej čriepkov ako doteraz!

   ´Vráť mi ho!´ chcem zvolať, ale z hrdla sa mi nevydral ani hlások.

   Srdce sa trochu pohlo. Alebo ním pohol on?

   "Je to dobré srdce a ešte nie je celkom stratené." Pozrel mi do tváre, ale nemohol z nej nič vyčítať. Vyžaruje zo mňa taký istý chlad, ako z jeho dlaní.

   Zrazu dlane so zloženým srdcom priložil k svojmu. Pomaličky sa začína zrastať. Už to nie sú dve mŕtve polovice, ale jedno celé srdce. Moje srdce s obrovskou jazvou okolo.

   Už tak nechladí. Začína z neho vyžarovať teplo. Síce pomaličky, ale predsa len teplo.

   "Moje srdce je celé! Ako sa ti to podarilo!?" Na tvár sa mi prediera úsmev. Prvý úsmev v tento deň. Cítim aj hrejivé lúče slnka, ktoré ma doteraz obchádzali.

   Jeho tvár už zase žiari ako predtým, len na čele sa mu perlí pot.

   "Aký je dnes nádherný deň!"

   "Áno, aký nádherný deň je dnes!" A naozaj aj bol.

   Podáva mi moje srdce.

   "Už je aspoň celé, hoci s jazvou okolo. Doteraz si si naň vôbec nedávala pozor. Pozri. Aj keď je už celé, je ešte krehké. Okrem tej veľkej je na ňom veľa iných, úplne zbytočných jaziev. Nevážila si si ho. Neviem, neviem, či som urobil dobre, keď som ti ho zcelil. Kto si nevie vážiť svoje srdce, nebude si vedieť vážiť ani srdcia iných."

   "To srdce je už tvoje." podávam mu ho späť.

   "Ty si ho prebral k životu, ty vieš, aké je to ťažké a ty mi dáš naň najlepší pozor."

   Vzal moje srdce a pripäl si ho na košeľu blízko svojho.

   Podal mi ruku. A  tak, ruka v ruke, kráčame parkom.

   Sme šťastní. Moje srdce žiari na jeho košeli, a každý, koho stretneme, nám závidí...