Už ničoho niet

Stojím na prahu ďalšieho

zo stovky končiacich sa dní,

a viem, že ďalšia z nocí bezsenných

sa v ňom zrkadlí,

že zase budem dumať

a pitvať ľudské charaktery,

že svoje myšlienky a sny

len tmavej noci v kľude zverím.

Klamala som sa dlhé roky

a snívala vysoko v oblakoch.

Zaznel výstrel, a len perie klesá nadol

po tých snoch-vtákoch.

Nieto plameňa, ktorý by znova

privolal úsmev na moju tvár,

ale niet už ani smútku, ktorý by

ochabnuté vnútro ešte skľučoval.

Najhoršie je zmieriť sa s rukou Osudu

a nenastaviť mu ani vzdornú tvár,

nepokúšať sa mu stavať prekážky,

len slepo potácať sa nikam odnikiaľ...