Volanie diaľky

Svetlá pomaly stlmujú,

čakajú na posledný vlak,

kým úplne zhasnú.

Aj ty čakáš nesmelo naň,

v mysli hľadáš nejakú

spomienku krásnu.

Vraciaš sa o pár rokov späť,

keď na vlak čakala si v napätí,

keď aj od života čakala si veľa.

Ach! Ako ten čas pojašene letí...

Bola si plná elánu a chuti

ukázať svetu, KTO si TY!

A práveten svet ťa vysmial,

a zapríčinil toľko trpkosti.

Ťažko spamätávala si sa z prvej rany,

hoci dnes vidí sa ti zbytočná a hlúpa.

Koľkokrát si sa chcela vzdať a ujsť,

a predsa si sa nevedela odpútať.

Vo všetkom si hľadala radosť, krásu,

vedela si, že aj tam niekde skrytá je,

chcela si viac, ako len šedý priemer.

Nútili ťa k tomu stále nové nádeje.

Nechcela si sa hneď vzdať a ujsť,

veď učiť sa biť  za seba bolo potrebné,

ale toľká pretvárka, faloš  a klam,

urobil aj z tvojho srdca, srdce kamenné.

V poslednom vozni vlaku sedím sama

a pozrieť späť

aj dopredu sa zdráham.

Tak veľmi sa mi nechce z domu odchádzať,

a predsa niečo silnejšie

ma do diaľavy ťahá.